Schyľovalo sa ku koncu roka 1998 a po parlamentných voľbách bolo aspoň jedno isté: nebudeme už musieť zabávať iba z obrazovky Českej televízie, opäť sa budeme môcť predstaviť divákovi, ku ktorému máme najbližšie.  Že  sa tu čosi zmenilo, signalizovala aj náhla ponuka z istej súkromnej slovenskej televízie, ktorá nás počas štyroch rokov mečiarizmu vytrvalo ignorovala. Zostal som si stáť za tým, čo som povedal hneď po zákaze. Ak sa bude dať a ak bude záujem, budem pokračovať tam, kde som prestal - v STV. Jej nové vedenie naozaj okamžite prejavilo záujem. No a v agentúre Jozefa Paczelta sa čoraz častejšie debatovalo o tom, s čím sa predstaviť. Pokračovať? Ak áno, tak ako to urobiť, aby to nebolo len "vstúpenie do tej istej rieky" druhý raz? Ak nie, tak s čím iným vyrukovať? Každý mi radil: pokračovať, jednoznačne pokračovať! Pravdu povediac, mal som obavy z toho, že iba voľné nadviazanie na to, čo tu bolo, nestačí. Že - ako sa vraví - veci treba dať nový rozmer. Šéf agentúry ponúkol riešenie: kamsi zatelefonoval a hneď na druhý deň sme sa vybrali do Rače, kde sme navštívili dvoch mladých mužov. Predstavili sa ako Peter NIŇAJ a Róbert PUŠKÁR. Nechcelo sa mi veriť, že riešenie je také jednoduché, že sme ho našli doslova na prvý pokus. Tí dvaja boli práve to, čo sme potrebovali. Viac ako tri roky plnili svoju úlohu v programe presne podľa predstáv tvorcov i divákov. Až opäť nadišla tá nevďačná chvíľa, keď sa bolo treba rozhodnúť podľa známeho hesla: v najlepšom treba prestať.

Možnosť spolupráce sme ponúkli mladému hudobne vzdelanému dievčaťu tesne pred vydajom a všetko nasvedčovalo tomu, že sme vzbudili záujem. Prebehlo viacero stretnutí, ba dievčina s nami absolvovala aj jedno skúšobné vystúpenie na verejnosti pri podujatí pre uzavretú spoločnosť a vcelku obstála. Skladateľka a klaviristka, zaoberajúca sa dovtedy najmä retro-muzikou, pristúpila na skúšobné prehrávky, oboznámila sa s podmienkami, prikývla, podpísala zmluvu s agentúrou a - oznámila nám, že si to rozmyslela. V tom čase sme už rozviazali pracovné vzťahy s Petrom Niňajom a Róbertom Puškárom, takže sme sa ocitli v nezávideniahodnej situácii vďaka dôvere k osobe, ktorá sa ďalej bez akýchkoľvek výčitiek svedomia venovala svojim horúcim serenádam.

A tak na scénu vkročil opäť ten, kto komponoval a viedol orchester počas nášho "vyhnanstva" v rokoch 1995-1998 - výborný skladateľ, skvelý klavirista a vynikajúci aranžér Alois BOUDA. Tú poslednemenovanú aprobáciu využíval vďaka spolupráce s dvojicou Ján Lehotský ml. (basgitara) a Milan Ruček (bicie), ktorá ho dopĺňala vo všetkých hudobných vstupoch - od úvodnej zvučky až po záverečnú skladbu v aréne Štúdia L+S. Alois Bouda nám pomohol v najťažších chvíľach a bez zaváhania plnil bezchybne svoju úlohu prvej pomoci až do apríla 2003, keď nastúpila nová akvizícia - dvadsaťtriročný študent herectva, Trnavčan Daniel Heriban.

Jeden z najlepších študentov v ročníku vedenom pedagógom Emilom Horváthom s hudobnými vlohami (vyštudoval hru na akordeóne) pristúpil na spoluprácu so sympatickým ostychom a značnou dávkou prejavovanej neistoty, čo nám bolo oveľa sympatickejšie, ako keby mal bližšie k suverénnemu preceňovaniu svojich síl. S veľkou zodpovednosťou pristupoval ku všetkým pohovorom, skúškam i prípravným stretnutiam. Všetci sme si uvedomovali, do akého náročného projektu vstupujeme, pretože vzhľadom k povahe priamo vysielaného programu Daniel nemal možnosť dostať sa k textom a skúšať a komponovať s väčším predstihom ako jeho predchodcovia. Nevlastnil klavír, a tak po večeroch ostával v škole, zápolil s nácvikom zvučky, ktorú nemal ani v notách, komponoval tri nové skladby a vracal prstom zručnosť, ktorá vyprchávala po tých troch rokoch muzikantskej nečinnosti. Na Novej scéne v skúšobni č. 302 prebehli posledné skúšky pred tým sobotným prenosom. Televízna premiéra 19. apríla 2003 dopadla však nad očakávanie. Dano nezaváhal ako muzikant a stopercentne zvládol aj svoje herecké party, ktoré v značnej miere obohatili a pozmenili dovtedajší profil relácie.