E M I G R A N T I

     Ten trnavský hotel sa vtedy volal Karpaty a jeho reštauráciu si toho dňa vybral istý môj kamarát, herec. Jeho zamestnávateľ sa vtedy volal Divadlo pre deti a mládež a on bol známy ako jeden z najlepších v tom skvelom súbore.      Reštaurácia onoho hotela nepatrila k najlepším. V ten deň však nešlo o nijakú mimoriadnu udalosť, ale o prostú údržbu a on bol naozaj "hladný ako herec", náhlivo zalistoval v jedálnom lístku. Zaujala ho položka, na ktorú príliš často v reštauráciách a hoteloch človek nenatrafí: rezance s makom. Objednal, pojedol a zavolal účtujúceho:     
 Pán hlavný, teda tie makové rezance sa vám dnes vydarili!      Muž v čiernom sa naňho skúmavo zadíval a odmerane odvetil:     
- Robíme, čo môžeme. Viac sa nedá!     
- Počkajte, nerozumieme si, - doplnil herec, - fakt boli perfektné, ani moja stará mama lepšie nerobila!    
- Mám v kuchyni len dvoch ľudí, neviem, kde mi hlava stojí. Sedemnásť osemdesiat!    
- Ale preboha, čo som také povedal?    
- Srandu si robte z vašej starej mamy! - nedal sa hlavný, vzal peniaze a s pokazenou náladou šiel za ďalšími gastronomickými zážitkami.     
To sa naozaj stalo. Odvtedy prešlo takých pätnásť či dvadsať rokov a tú malebnú príhodičku spomínam vlastne len preto, lebo mi ju pripomenuli krajania toho kellnera pri mojej návšteve na Floride v júni 2000.     
Vystúpil som tam v ustanovizni nazvanej American Czechoslovak Social Club v Miami a po tých najlepších zážitkoch som po návrate napísal do novín, že ma privítala miestnosť, kde sa čas zastavil pred 50-60 rokmi, súdiac podľa vekového zloženia osadenstva, výzdoby i akéhosi zvláštneho pachu, aký cítiť len v knižniciach s prastarými exemplármi. Vychválil som staručké tetušky, ktoré až nečakane úžasne reagovali. Ako kuriozitu som spomenul, že prezident klubu nevie po česky ani po slovensky a zakončil som tým, že sa mi nepodarilo zistiť, z čoho vlastne ten klub žije a čo je jeho náplň činnosti.     
Na reakciu nebolo treba dlho čakať. Prišiel e-mail s doslovným textom:     
Nazdar Milan Markovic, Ty blpce nevychovany, jak muzes neco takoveho napsat o nasem clubu N. Miami, FL. Ten smrat v nasem clubu byl jenom ten jeden den co jsi nas prisel navstivit. Ja doufam ze ten tvuj ksicht uz nikdy v nasem Czech-Slovak Clubu neuvidim!    Vynechal som len všetky ďalšie vulgárnosti, ktoré by som musel vybodkovať, takže písmo by asi nadobudlo skôr charakter morzeovky, ktorú nemusí ovládať každý.    
Toho trnavského čašníka som sa  snažil pochopiť a tuším sa mi to aj podarilo: žil (a možno doteraz žije) medzi ľuďmi, od ktorých málokedy počul vľúdneho slova. Ešte potrvá, kým

Slovák na pláži
tu bude dostatočný dôvod na to, aby boli ľudia k sebe milší, priateľskejší, usmievavejší, ochotnejší poradiť či pomôcť. Pracoval (a ktovie, či dodnes nepracuje) v podniku, kde ho po celý čas nebolo veľmi za čo chváliť. No a naraz sa jeden taký našiel. Chcel nielen pochváliť, povzbudiť druhého. Chcel i sebe polepšiť náladu. Namiesto toho stal sa zákonite nedôveryhod ným, ba podozrivým.  Slovák v Amerike
Foto Yuri Dojc

Ten emigrant (bol to síce Čech, ale to vari na podstate veci nič nemení - nielen v tomto si budeme dlho veľmi blízki) trpí asi niečím veľmi podobným. Neviem, či je to len komplex, alebo to už prerastá v diagnózu: byť v strehu, nedôverovať, za každým vyjadrením hľadať skôr útok na svoju osobu, než čokoľvek iné.     
Chcel by som uzavrieť radšej čímsi progresívnejším, ale vychodí mi to inak:  v krajine, kde ľudia boli denne pripravení iba na to najhoršie, nechváľme ani výnimočný blahobyt.  Človeka, ktorý sa už spriatelil so svojimi telesnými neduhmi, sa nepokúšajme chlácholiť tým, že momentálne dobre vyzerá - aj keby to bola pravda. V reštaurácii, kde sa možno náhodne vydaria makové rezance, nám nesmie zísť na um vychváliť kuchára. Možno dosadiť mnoho iných paralel.     
Na emigrantov boli a sú názory mnohoraké; medzi tie menej priaznivé možno zaradiť podozrievanie zo zbabelosti, z egoizmu a prospechárstva, z toho, že šli za lepším a "nás nechali v štychu", že sa váľajú v dolároch a nám nepomôžu atď., atď.     
Nie všetko je pravda a nie všetko lož a za morom sú aj takí, čo sa na to usmejú, ale i takí, čo sa na smrť urazia. Je to (a už navždy to zo stane) len a len ich problém. Ale neprivádzajme, prosím, do problémov i sami seba, a preto už zase radím: nechváľme našich (slovenských či českých) vysťahovalcov. Nesnažme sa im nahovoriť, že sa očividne majú dobre, že prosperujú, že majú to najlepšie auto, najkrajšiu priateľku, najsenzačnejší dom, skvelú vládu, že sú štíhli a opálení - aj keby to bola pravda.  No a dopustiť sa emócií typu "dýchla na nás atmosféra dávnych čias, ovialo nás to tam dychom starých archiválií", to je tá najväčšia hlúposť, ktorej sa možno dopustiť. Ak totiž súčasne veeeeeľmi zreteľne nepovysvetľujeme, akože sme to vlastne mysleli, padá na nás podozrenie z úmyselného ublíženia na tele i na duši, lebo - historicky podložiac - je to pravdepo dobnejšie.       Isteže, vidieť za všetkým zlý úmysel, podraz a či priam útok na vlastnú osobu, to nie je dvarát normálne a pravdu povediac, asi sa s tým nežije ľahko. Pretože naozaj to má asi bližšie k diagnóze. Viem však z vlastných skúseností (a doložiť sa dá vari aj literatúrou), že to nie je infekčné, takže podľahnúť zďaleka nemusí každý. Nie však vďaka včasnému očkovaniu. Stačia také banality, ako je zdravý rozum a čisté svedomie.
            MILAN MARKOVIČ