Milan Markovič

Radošinské naivné divadlo

Písal sa rok 1969 a ja som bol vtedy redaktorom Učiteľských novín. Na začiatku všetkého stál zástupca šéfredaktora Eduard Kolník. Padli sme si do oka a hoci tento vzácny človek už pár rokov nie je medzi nami, dodnes som nemal lepšieho priateľa. Čítal moje články, počúval moje názory a z času na čas prehodil: “Štepka. Celý Štepka.“ Potom vysvetľoval, že neďaleko Nitrianskej Blatnice, jeho rodiska, leží dedina Radošina, kde žije istý mladík, ktorého mu spôsobom vyjadrovania a novinárskym štýlom náramne pripomínam. A tak sa stalo, že keď redakcia potrebovala ďalšieho člena, dlho sme nerozmýšľali a vybrali sa ta kamsi medzi Piešťany a Topoľčany. Učiteľ Stano Štepka sa práve vracal z vyučovania, keď sme ho už vyčkávali pred domom.

Po krátkom rozmýšľaní podpísal. Stal sa členom redakcie a ďalším obyvateľom Bratislavy, do ktorej si poprinášal zopár vecí na prechodný pobyt (aktovku, bielizeň, plniace pero), niekoľko mindrákov príznačných pre vidiečanov zaskočených mestom (“ja sa nehanbím, že som z dediny“) a rozpísaný scenár (s názvom Jááánošííík). Mal ho vlastne už skoro hotový, keď usúdil, že doň chýba ešte jedna postava. Vznikla tak, že chudák Stano sa stal pomerne častým objektom dotierania mužov, ktorým všetky ženy sveta mohli byť ukradnuté. Nemal sa mi s tým priznať, lebo od tej chvíle mi pôsobilo nemalú radosť doberať si ho roznežneným hláskom. Tak sa zrodila postava “prilepená“ na záver hry. A tak som sa ja stal Uhorčíkom.

Rnd-vset

Radošinské naivné divadlo sa presadilo v Bratislave i na Slovensku pomerne rýchlo. Bolo osviežením pre divákov i teatrológov. Nemudrovalo, nefilozofovalo, jeho filozofiou bol humor. Jedinými kulisami i rekvizitami boli dva “papundeklové“ stromčeky a jedna stolička. Výbuchy smiechu nasledovali možno nie po každej vete, ale určite po každej druhej, potlesk po každom výstupe. Vysmievali sme sa z divadelných konvencií, z kamenných divadiel i z kamenných ksichtov. V náznakovom kostýmovaní sme sa stali hercami, ktorí sa vo svojej očistnej naivite stávajú dobrými už len tým, že sa na hercov len hrajú. 

Po Jááánošíííkovi vznikali takmer rok čo rok hry ďalšie a ja som účinkoval – až do vynúteného odchodu – v jedenástich z nich. Takmer do všetkých som napísal i hudbu

17 rokov

Bol som prítomný v týchto tituloch:

Kliknutím na hru sa zobrazia ďalšie informácie.

Vybrané hudobné ukážky:

V prípade titulov Jááánošííík, Alžbeta Hrozná, Hrob lásky, Rozprávka…, Kúpeľná sezóna, Svadba a O čo ide sú počty repríz definitívne, lebo v týchto predstaveniach ma nikto nealternoval. U Jááánošíííka sa niekde uvádza aj prekročenie reprízovosti nad 500 predstavení, čo sa dá pripustiť, len ak do toho zarátame aj predstavenia neúplné, ukážky a pod.

Radošinské naivné divadlo malo až do polovice sedemdesiatych rokov povesť súboru, do ktorého len prichádzajú noví členovia, avšak nikto neodchádza. Nemohlo to, pravdaže, fungovať donekonečna. Jednak by sme boli čo do počtu členov predstihli nejeden armádny umelecký súbor piesní a tancov, jednak to nešlo aj z iných dôvodov. Dievčatá sa raz museli povydávať a tiež skúsiť, aké je to byť matkou – a na to všetko nemohli stačiť členovia súboru. Divadlo sa však začalo meniť aj inak. Ešte sme sa síce vysmievali z papalášov, ale zároveň sme starostlivo strážili, v akom aute pôjdu vedúci a v ktorom členstvo, kvalita hotelových izieb sa tiež posudzovala podľa rovnakého kľúča. Už sme nepohŕdali kamennými divadlami, naopak, na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov si divadlo vydobylo vlastný kamenný stánok v Dome odborov. Stano oprávnene žiadal od členov disciplínu, presnú dochádzku a umeleckú i organizačnú podriadenosť. To sa však dalo dodržať až keď postupne všetci členovia opustili svoje civilné povolania a stali sa výhradne členmi divadla. V tom momente už autor nemohol napísať hru pre dvoch či troch hercov, musel písať pravidelne pre všetkých. Stal sa živiteľom. Nebolo výnimkou, že divadlo hralo 25 predstavení mesačne. Do nenávratna sa stratili naše plány zdokonaľovať sa v javiskovej reči, v pohybovej kultúre, v speve. Nebolo kedy.

Vďaka tomu, čo som sa naučil v RND, som sa začal púšťať na sólové chodníčky a r. 1984 som po prvýkrát uviedol svoj program NEVYZÚVAJTE SA, PROSÍM. Stano to zle znášal. Pokladal to za niečo vyslovene druhoradé, nebolo to DIVADLO. Do toho sa pridali moje štátnice a následne promócie na žurnalistike, potom rigoróza – kvôli tomu som už pauzoval v NEVESTE PREDANEJ KUBOVI (pozoruhodné predstavenie, v ktorom spolupracovali dve divadlá – RND a pražský Semafor) a z častých divadelných transportov som začal trpieť na chrbticu, až som skončil na dva týždne v nemocnici, kde sa rozhodovalo o tom či operovať alebo nie. V náčelníctve (S. Štepka ako umelecký vedúci, jeho švagor P. Šago ako tajomník a P. Schwarz vo funkcii organizačného vedúceho) začala narastať nervozita. Po mojich čoraz častejších oponentúrach voči organizácii práce v súbore sa nakoniec Stano rozhodol, že v RND už so mnou nepočíta. Mal na to nepochybne právo, lebo niekto musí mať rozhodujúce slovo. Škoda bolo tej nepokračujúcej spolupráce s človekom, s ktorým som si pracovne, na javisku rozumel tak, ako s nikým iným. Ani on ani ja už asi nebudeme mať vhodnejšieho partnera. Ja som to vyriešil tým, že stáleho partnera ani nehľadám, on sa o to z času na čas usiluje. Bezvýsledne.

Radošinské naivné divadlo je stále skvelým divadlom, na ktoré je ťažké zohnať vstupenku. Diváka nezaujíma, aký je ktorý herec či funkcionár v súkromí, aké má problémy, nedostatky alebo čím vyniká doma.Zaujíma ho dianie na javisku. To sa trošku zmenilo od čias, keď sme to divadlo v Bratislave stavali na nohy. Neviem, či šlo vyššie či nižšie. Rozhodne však postúpilo ďalej. Vymenili sa diváci,zmenilo sa máličko nazeranie na svet, i ten humor je iný. Menej roztopašný. Dospelejší. A ja mu budem vždy držať palce, aby predčasne nezostarol