Milan Markovič

Z fotoarchívu

01

Osobné životné udalosti

Markovic-vanoce

Vianoce 1943. Jedna z mojich prvých podobizní.

Namojdušu, aj takýto letopočet kedysi existoval. No a v tomto roku presne 14. júla o 12.26 h. som sa narodil tej šťastnej osobe vľavo. Stalo sa tak v bývalom Charitase na Zochovej ulici 7 v Bratislave. Bývali sme vtedy na Kúpeľnej ulici č.1. Bol som také obyčajné nezázračné dieťa, rád som čarbal ceruzkami a vypľúval špenát. O dva roky neskôr sa mi v Liptovskom Mikuláši narodila sestra Eva. Kvôli neistým vojnovým časom sme totiž pomerne často menili bydlisko. Od r.1948 sme sa už nastálo usídlili opäť v Bratislave a napriek “zaručeným” informáciám som sa nikdy nepresťahoval do Prahy ani nikam inam. Ale už to ani nevyvraciam. Ľuďom neslobodno brať ilúzie.

Stužková (1960)

Ani neviem, kedy sa mi podarilo dorásť na terajších 176 centimetrov. Aj v maturitnom ročníku som patril k vzrastovo najmenej mužným typom a kvôli tomu som sedával v najmenej zaujímavých predných laviciach. A tak aj na stužkovej (či oficiálne na “slávností odovzdávania maturitných stužiek”) som postavou prevýšil iba našu triednu profesorku Annu Zöldyovú, ktorá mi práve pripína zelenú stužku na klopu saka. Maturoval som na vtedajšej Jedenásťročnej strednej škole v Bratislave na Dubovej ulici. Stretávame sa pravidelne dodnes. Začiatkom leta roku 2020 uplynulo od našej maturity rovných šesťdesiat rokov. Príšerné číslo…

Markovic-stuzkova

Pioniersky vedúci (1962)

Nikdy sme nemali nijaké vplyvné známosti, takže ani s nejakou protekciou sa rátať nedalo. Na FFUK v Bratislave ma nevzali a Prírodovedeckú fakultu na druhom mieste na prihláške preskočili úplne. Povedali mi: V Trnave sa pred rokom otvoril Pedagogický inštitút. Tam Vás vezmú aj bez známostí. Vzali. Prihlásil som sa na slovenčinu a ruštinu a prvé štyri semestre nám dali skúsiť nielen matematiku, zemepis a všetky tie marxizmy, ale aj hru na husliach, vyšívanie a práce v dielňach i na pozemku. Takže trochu skúsenosti som získal azda len praxou v Pionierskom tábore Skaličan. Z fotografie slávnostného nástupu ku vztyčovaniu vlajky je zrejmé, že už vtedy som bol mladej generácii skôr na srandu…

Vojenská katedra (1963)

Základnú vojenskú službu nám veľmi spríjemnilo ustanovenie Vojenskej katedry na Pedagogickom inštitúte. V praxi to vyzeralo tak, že dievčatá mali každý pondelok voľno a my chlapčíská sme mali “vojnu”. Na sebavedomí nám nič neubral ani fakt, že skratku VŠ na odznaku na čiapke Trnavčania zvykli dešifrovať ako VOJAK ŠVEJK. Podstatné bolo, že sme boli zaradení k automobilovému vojsku, a teda každý z nás si “popri vojne” urobil vodičský preukaz, ktorý mu zaplatila armáda. Dnes som nadporučíkom v zálohe. S pramalými skúsenosťami, antimilitaristickým zmýšľaním a plochými nohami.

Markovic-vojna
Markovic-promovany

Promovaný (1964)

Toto je priestor pred Trnavským divadlom, odkiaľ som v júni 1960 vyšiel ako PROMOVANÝ UČITEĽ. Na prehustenom chodníku som sa stal ústrednou postavou v minikolektíve, ktorý tvorili (zľava) moja sestra Eva, moja mama a vpravo moja budúca manželka Marta. Po roku vojenskej služby som svoje makarenkovské vízie začal uskutočňovať na Záhorí v päťtisícovej obci Gajary, kde som povinne nastúpil na tzv. umiestenku. Bola to tá najlepšia škola života. V takom i onakom zmysle slova.

ZDŠ Gajary (1965)

Už si ani nespomínam, akú veľkú sebadôveru som pociťoval ako pedagóg, ktorý by mal hýriť výchovnými a vzdelávacími danosťami a pritom je od deviatakov starší len o šesť či sedem rokov. Vzhľadom na to, že aj ako žiak či študent som patril vždy medzi tých najmenších či najmenej vyvinutejších, aj ako učiteľ som zjavom často splýval so svojimi zverenými deckami. Veď ma len skúste odlíšiť od môjho žiactva. Ale na prvý pokus!

Markovic-zdsgajary
Markovic-mama

Moja zlatá mamina (2013)

Moja skvelá mamička ma opustila ako 95 ročná. Nožičky jej už príliš neslúžili, ale hlava, tá fungovala až do konca. Bol som s ňou takmer každý deň a nebolo chvíle, kedy by sme sa neprekárali obaja sťaby dvadsaťroční. O tom, aká naozaj „stará“ sa cítila, svedčí aj náš dialóg, keď som ju nabádal, aby nesedela len doma, ale prešla sa aj vonku po slniečku, posedíme reku na lavičke, navštívime zmrzlinára… Celkom vážne ma zabrzdila: „Milanko, do parku nejdem. Tam sú na tých lavičkách len samí starí ľudia. Vieš dobre, že nemám rada starých ľudí!!“ Samozrejme, starší od nej tam nebol nikto, ale neprotirečil som. Vytiahol som z vrecka moju najnovšiu somarinu – klaunské okuliare, cez ktoré sa vôbec nedalo pozerať. Mamička však nezaváhala, nasadila si ich a vyhlásila: „Fotografuj! Túto si dám na občiansky preukaz!“

Určite som po nej niečo zdedil zo zmyslu pre humor a sebairóniu. A preto na ňu nikdy nespomínam so smútkom.

02

Profesijné udalosti

Markovic-novinar

Novinár (1970)

V priestoroch bratislavského Avionu, kde je dnes zlatníctvo (ktoré vymenilo pirôžkárov), sídlila dlhé roky redakcia Učiteľských novín. To bola moja prestupná stanica od učiteľstva k novinárstvu a do rozhlasu, no a neskôr len akosi z núdze do televízie. Tá “prestupná stanica” bola však zároveň asi tou najdôležitejšou križovatkou, ktorá mi poskytla patričný rozhľad, ktorou cestou ísť ďalej. Všetka česť skvelým učiteľom, ktorých som spoznal z lavíc i zo zborovne, ale z pracoviska, kde vám zvonec určuje, spomedzi ktorých štyroch stien sa máte presunúť do iných podobných, ten rozhľaď nezískate. Fotografia je spoza môjho redakčného stola. Ešte stále frčali Beatles.

RND – ako Uhorčík v hre Jááánošííík (1971)

Jááánošíííkom sa to všetko začalo. Hneď ako sme Stana Štepku získali do redakcie Učiteľských novín, bol som oboznámený nielen s tým, aký je on divadelník, ale vedel som čosi aj o tom, že (neviem prečo) sporadicky ho obťažujú muži, ktorým môžu byť ženy celého sveta ukradnuté. Mne viac nebolo treba a v našich rozhovoroch sa množili vetičky, ktorými som tých obťažovateľov nahrádzal. Z čírej pomsty vznikol potom Uhorčík, prilepený na záver scenára, ktorý sa vyznačoval onou nežnou výslovnosťou, kvôli ktorej by už dnes nikto také predstavenie nepustil na javisko. Joj, kedysi! To boli časy!

Markovic-jaaanosiiik

Zrodili sa Variácie (1976)

Vedúca rozhlasovej zábavy Eva Brogyányiová nás objavila v divadle. A keďže podľa nej práve nastal čas nahradiť nedeľný program Panoráma niečím novším, súčasnejším, riskla to a oslovila nás dvoch so Stanom. A tak vznikla relácia, ktorú som pomenoval Variácie (vymysleli sme, že sa každý týždeň bude striedať téma toho predpoludnia). Návrh bol prijatý rovnako ako tretí k nám – Peter Guldan a boli sme majstri sveta. Ale to len dovtedy, kým sa k nám nevyjadrila písomne jedna poslucháčka: „Veľmi rada počúvam vaše Variácie. Lebo viem, že keď končíte, treba mi zavárať rezance do polievky“.

U Zátopkovcov (1979)

Bola to zvláštna hra: relácia sa v nedeľu odvysielala a potom sa zopár dní tŕplo – kto čo na to. A zaujímavá vec: nikto nič. Vtedy som sa naučil, že autocenzúra je strašná zvrátenosť a nadpráca, ktorou nahrávame totalitnému režimu kvôli neopodstatnenému strachu, či skôr akejsi iniciatívnej zbabelosti. U Zátopkovcov to bol zážitok a nikdy nezabudnem na príhodu, ktorú mi porozprávala Emilova manželka Dana: Raz podvečer začuli v dome podozrivý šramot. Podozrenie sa potvrdilo – vyrušili zlodeja. Ten nečakal, až ho zlapajú a vybehol z domu, čo mu nohy stačili. Emil za nim. Istý čas bežali v tomto poradí, až fenomenálny atlét, ktorý nebol veľmi zvyknutý dívať sa niekomu na chrbát, nevydržal a zlodeja – predbehol. Ten chudák iste dodnes nepochopil, čo sa to stalo a kto koho vlastne naháňal. Zátopek ho však tým pádom považoval za dostatočne potrestaného a oblúkom sa zas vrátil domov.

Markovic-zátopkovi
Markovic-werich

U Jana Wericha (1979)

Dlhé roky som – ako redaktor štátneho rozhlasu – nikde nemohol zverejniť vetu, ktorou nás, ojedinelých návštevníkov rázovitého domu na pražskej Kampe, vyprevádzal Jan Werich na cestu do Bratislavy. Schádzali sme schodmi a prehliadli ploché plechové dvere, ktorými sme pred hodinou či dvoma vošli. Schody sa končili logicky umiestenými dverami, ktorými sme (Stano Štepka i ja) vošli – do záchoda. Asi sme neboli prví, lebo Werich hore na schodoch čakal tuším iba na to. Chichotal sa, až sa po stehnách plieskal. A volal za nami: “Tak tahle cesta, po které jste šli, ta vede k socializmu!”

Doktor filozofie (1980)

Prišiel s tým vlastne kolega Marián Pauer, vtedy redaktor Nového slova. Že či na mňa v práci nenaliehajú so štúdiom na VUML (to bola, prosím, Večerná univerzita marxizmu-leninizmu, dnes priam nepredstaviteľný hovadizmus). Priznal som sa, že veru áno a je čoraz ťažšie brániť sa tým nátlakom. A čo bolo horšie, začul som dokonca, že Čs. rozhlas, ktorý ma práve zamestnával, bude navrhovať zopár ľudí do Ľudových milícií (to už radšej ani nejdem vysvetľovať, lebo aj tak nik neuverí). Dosť ma to vystrašilo, pravdu povediac. Marián s tajomným úsmevom vyhlásil, že vie ako na to a keď sa pridám, som z toho vonku. Že síce študovať budeme, ale bude to mať aspoň nejaký význam. A tak sme sa prihlásili na rigorózne pokračovanie po skončenom štúdiu novinárstva na FFUK a r. 1980 sa z nás v aule FFUK stali doktori. Vari poslední poctiví doktori filozofie, ktorí ešte obhajovali rigorózne práce. O rok už boli len ústne skúšky – univerzity už nemali peniaze na konzultantov ani oponentov.

Markovic-doktorfilozofie
Markovic-nsp

Nevyzúvajte sa, prosím... (1984)

Zájazdová talkšou s bezmála dvetisíc premiérami. Hovoriť o reprízach je nepatričné, každé jedno predstavenie bolo iné, prevažovali improvizácie na stanovené témy prispôsobené hosťom. Tých sa postupne vystriedalo 211. Začínal som na prvý jarný deň 1984 so šiestimi v obavách, že z nich aspoň jeden prehovorí, keď by náhodou zavládlo ticho. Čoskoro sa však ustálil model s tromi účinkujúcimi, pričom som v rámci možností ich pozýval tak, aby bola jedna žena, jeden hudobník a jeden so schopnosťou niečo predviesť, aby sa len nesedelo. Vo vzácnej chvíli prevzal úlohu hudobníka Milan Lasica a s jeho sprievodom sme s Magdou Vášáryovou zanôtili Love Me Tender. Elvis by žasol.

Viktor Kubal (1986)

Na zájazdoch boli najvzácnejší hudobníci. Keďže tých najlepších nebolo nikdy veľa, boli vždy najčastejšími účinkujúcimi. Vôbec najfrekventovanejším bol Janko Lehotský. Medzi najžiadanejších však vždy patril VIKTOR KUBAL, výtvarník, karikaturista, animátor, ale tiež nedostižný glosátor a vtipný mystifikátor. Vedel očariť zábavnou príhodou, kde sa miesila pravdepodobnosť s výmyslom, ale nebolo možné odhaliť hranicu medzi nimi. Obohacovali ma vždy ľudia, ktorí neboli len presvedčiví na javisku, ale učil som sa od nich aj pri každej inej príležitosti. Viktor Kubal bol medzi nimi na prvom mieste.

Markovic-kubal
Markovic-weidler

S E. Weidlerom (1987)

Meno Ernest Weidler pre mňa vždy znamenalo rozhlasovú veličinu číslo jeden. V časoch, keď ešte masám nevládla všemocná a všeoblbujúca televízia, boli mojimi favoritmi rozhlasové hry (aj hry pre mládež) a piatková mládežnícka relácia NA MODREJ VLNE, ktorú nedostižne viedol práve Erno Weidler v spolupráci s Viktorom Oravcom. Bolo pre mňa veľkým zážitkom sa s týmito ľuďmi stretávať po mojom nástupe do rozhlasu. Z fotografie z roku 1987 vysvitá, že sme občas dokonca spolupracovali. Stalo sa tak vo Variáciách, počas priamych silvestrovských prenosoch a podobných príležitostiach, kde bolo treba profíka ostrieľaného v priamych prenosoch. Na zábere sedím v štúdiu pri Nočných dialógoch, ktoré Ernest Weidler vymyslel inšpirovaný akýmsi poľským televíznym filmom.

Rozhlas – Pod pyramídou (1988)

Toto bol rozhlasový predchodca televízneho Večera Milana Markoviča. Program sa ma pôvodne nazývať AKO DOMA, ale nástojčivým pričinením šéfredaktora dostal napokon prvoplánové a podľa mňa hlúpučké pomenovanie POD PYRAMÍDOU. Najlepšími spolupracovníkmi a zároveň tvorcami hudobnej zložkami relácie boli (postupne) Peter Breiner a Jaro Filip. Takto pohromade sme sa však všetci traja stretli iba v jednom vysielaní.

Markovic-podpyramidou
Markovic-obecenstvo

Neskutočné obecenstvo (1989)

V rozhlase sa vždy uprednostňovali nahrávky pred priamymi prenosmi a obecenstvo bolo takisto vzácnosťou. Pod pyramídou sa však takmer vždy vysielalo priamym prenosom a prítomné obecenstvo (okolo 150 ľudí) dodávalo vysielaniu fantastickú atmosféru, čo vplývalo nielen na počúvanosť, ale aj na všemožné úsilie dostať sa na vysielanie medzi obecenstvo. Pohľad do publika na obrázku svedčí o tom, že návštevníci nielen tvorili zvukovú kulisu, ale s reláciou doslova žili.

Miroslav a Miroslava

Toto sú obaja potomkovia. Jeden po meči, druhý po praslici, avšak tieto inštrumenty medzičasom zastarali. Workoholik Miroslav je vyhľadávaným produkčným najmä v oblasti filmovej a televíznej tvorby. Vyskúšal si už aj post pomocného režiséra. Žije v Bratislave a vďaka jeho dvom obzvlášť vydareným pokusom som dvojnásobným dedom. Milanko sa narodil roku 1990 a Natalka roku 1997. Miroslava sa r 1996 presťahovala do kanadského Vancouveru. V Bratislave učila deti predškolského veku angličtinu dovtedy, kým neprišla na to, že lepšie by bolo, keby sa starala o deti, ktoré už po anglicky vedia. Po 25 rokoch si uvedomila, že v Kanade sa nikdy neoteplí tak, aby sa jej to páčilo, a tak jej momentálne sídlo je juhovýchodné Španielsko. Aby si všetko to zahraničie nedolámalo jazyk, volajú ju Mia. Za zverejnenie tejto podobizne ma určíte zabije.

Markovic-miroslav,miroslava
Markovic-suchy

Večírek nejen pro zvané (1990)

Správne, v Semafore s Jiřím Suchým, s Jitkou Molavcovou a – s igelitkou. Naozaj som netušil, čo za problémy si spôsobím touto prostou rekvizitkou. Už ani neviem, čo mi to zišlo na um vziať ju po prvý raz na javisko. Ale zabrala nevídane. Až som sa toho tuším preľakol. Už roky ju nepoužívam, nespomínam, nechcem ju ani vidieť. Nebolo totiž možné zbaviť sa nástojčivých otázok v divadle, na ulici, v listoch: – Čo máte v tej igelitke, pán Markovič? Prečo práve igelitka? Dnes už otázok ubudlo. Pretože, chvalabohu, ubudlo aj igelitiek.

Jára Kohout doma (1992)

Jára Kohout strávil dlhé roky v emigrácii a vrátil sa až r. 1990, oženil sa s novinárkou Marcelou (bol to chlapík, bola od neho o 60 rokov mladšia) a spolu navštívili moje predstavenie, po ktorom mi skladal teatrálne poklony. Vravím mu: „Pán Kohout, veď od vás sa učíme, nebyť vás, nebolo by ani mnohých mladších úspešných humoristov. Odpovedal mi vetou, ktorú nikdy nezabudnem, lebo je rovnako poučná a smiešna, ale tiež dosť krutá: „Milane, na stáří je kouzelné jenom to, že už znáte odpovědi na všechny otázky. Jenomže – už se vás nikdo na nic neptá!“ Svätá pravda. Necelé dva roky po tomto našom jedinom stretnutí nás opustil navždy.

Markovic-kohout
Markovic-muzroku

Muž roka (1993)

Šlo o anketu a iniciátorom i usporiadateľom bol exkluzívny český časopis BETTY vedený manželmi Čermákovcami. Anketa MUŽ ROKA bola skvele pokrytá početnými sponzormi. Počas celého roku boli v každom čísle uverejňované rozhovory s populárnymi osobnosťami a ku koncu roka potom čitatelia hlasovali, kto sa im pozdával najviac. Pravdepodobne aj zásluhou televíznych VEČEROV MM, ktoré preberala aj Česká televízia, som sa roku 1993 ocitol na prvom mieste ankety pred populárnymi osobnosťami typu riaditeľa obchodného domu Kotva Ing. Skoka či známeho astrológa Emila Havelku.

Na šikmej ploche, ČT (1995)

Pavla Valníčková sa volala tá dnes už vydatá nevidomá dievčina. Je viacnásobnou ľahkoatletickou rekordérkou a držiteľkou zlatých medailí z paraolympiády v Barcelone. Pozval som ju, hoci som dlho váhal: s akokoľvek handicapovaným človekom toho veľa nenažartujete. Niežeby nejeden z nich nemal zmysel pre humor – a vari aj lepší ako človek zdanlivo nepostihnutý… Lenže – cez publikum neprerazíte. Tam ten súcit hrozivo čnie ako nepreniknuteľná bariéra a už vopred vás odsudzuje za akýkoľvek čierno sa tváriaci humor. Pavla ma na to upozornila už pri prípravách: – Nemyslite si, pane Markoviči, my nevidomí si taky vyprávíme anekdoty. Ale lidé by vás zabili, kdyby jste si troufl je uvést. Co kupříkladu říkáte téhle: “Do krámu vejde slepec se psem a najednou ním začne na vodítku točit nad hlavou. Co to, proboha, děláte? – ptají se lidí kolem. – Co bych? Rozhlížím se!” Pavla mala pravdu. Tá anekdota vo vysielaní neodznela. Nenašiel som odvahu. Ale i tak bolo fajn. A najmä vďaka Pavle.

Markovic-nasikmejploche
Markovic-bohdalova

MFF Karlovy Vary (1996)

Len zásluhou úžasnej prvej dámy karlovarského filmového festivalu Evy Zaoralovej som bol dva razy na túto filmovú prehliadku pozvaný aj ja. Samozrejme, s filmotvorbou som nemal takmer nič spoločné, ale učarovala mi tá príležitosť nielen vidieť zaujímavé filmové projekcie, ale aj stretávať sa s množstvom zaujímavých ľudí. S Jiřinou Bohdalovou som sa poznal už predtým (angažovala ma na spoluprácu na jednej zo svojich knižiek), ale o to radšej sme sa vídali aj pri iných príležitostiach. Tento Medzinárodný filmový festival bol jednou z tých najpríťažlivejších.

Vďační zahraniční Slováci (1998)

Dvakrát v priebehu desaťročia som sa zúčastnil na turné po niekoľkých kanadských a amerických mestách s upraveným programom Nevyzúvajte sa, prosím… pre zahraničných Slovákov a Čechov. Zakaždým som oceňoval vďačnosť toho obecenstva, ktoré malo ojedinelú možnosť zase sa konfrontovať s materinským jazykom. Na obrázku môj jediný hosť – moja dcéra, žijúca vtedy vo Vancouveri. Predstavili sme sa v júni 2000 na Key Weste (celkom posledný ostrovček z pásu Florida Keys). Mimoriadne úspešné boli aj dve vystúpenia v Miami v česko-slovenskom kultúrnom centre.

Markovic-kanada
Markovic-čtbrno

ČT naposledy (1999)

„S pánombohom, idem od vás…“ zaspieval r.1998 Veľký Mufti a tým pádom bolo zrejmé, že z nášho „azylu“ na českých televíznych obrazovkách sa môžeme vrátiť domov a od r. 1999 môžeme obnoviť Večer Milana Markoviča opäť v Slovenskej televízii. Vymysleli sme to veľmi obradne – na posledné predstavenie v Divadle Bolka Polívku sme pozvali k jeho predstaviteľovi aj Milana Lasicu, majiteľa bratislavského Štúdia L+S, aby si nás jeden druhému odovzdali. Na fotografii je s nami aj excelentný muzikant Alois Bouda, ktorý s jednoznačným úspechom viedol svojich Komorníkov počas celého nášho pôsobenia v Česku.

Koza alebo Kto je Sylvia (2004)

Divadlo Aréna je divadlo v mestskej časti Petržalka, ktoré patrí svojou tradíciou medzi najstaršie divadlá v Bratislave. Založené bolo v roku 1828 na petržalskom brehu Dunaja, v blízkosti historického verejného parku. R. 2003 sa stal jeho riaditeľom Juraj Kukura, s novou koncepciou agentúrneho polyžánrového divadla, Mal som šťastie, keď ma režisér Martin Čičvák obsadil do úspešnej hry Edwarda Albeeho Koza alebo Kto je Sylvia. Predstavenie bolo na repertoárovej listine celých desať rokov.

Markovic-koza
Nebezpečný Ferko Kovár

Inšpektor Drake a dokonalý zločin (2006)

Emil Horváth je nielen skvelý herec, ale aj veľmi inšpiratívny režisér. V Divadle West mi pridelil hlavnú úlohu v predstavení Inšpektor Drake a dokonalý zločin. Ako detektív (niečo medzi poručíkom Columbom a inšpektorom Clouseauom) som tuším ani nič neodhalil, ale navždy si budem pamätať scénu, kde s Ferom Kovárom hráme šach a pritom konverzujeme. Tie pohyby na šachovnici nemali nijaký zmysel a sám seba som ledva ubránil pred výbuchom smiechu. Vo vážnosti ma udržalo len vedomie, že práve Ferko bol tým nebezpečným vrahom.

Milan Lechan (2007)

Priekopník slovenskej recesie, môj rovesník, neprávom málo známy len preto, že žil, pracoval a tvoril mimo hlavného prúdu literatúry ako redaktor vydavateľstva Osveta v Martine. Humorista Par excelence! Vždy, keď sa stretneme, nezabudne ma privítať veľmi svojsky: „Mama, ty si sa vrátila!“

Markovic-lechan
Markovic-wilsonov

Wilsonov (2015)

Film sa odohráva na prelome januára a februára 1919 v Bratislave, v povojnovej eufórii premenovanej na Wilsonov, po americkom prezidentovi Woodrowovi Wilsonovi. Mestské náčelníctvo sa usiluje o pripojenie Wilsonova k USA, aby predišli pripojeniu k Maďarsku alebo Česku. Predloha Michala Hvoreckého poskytovala dostatočný materiál k slušnej komédii, ale výsledok nebol presvedčivý. Ja však ako manžel Milky Vášáryovej, som bol celkom spokojný.

Mám rád zvieratá (2017)

V Banskej Bystrici „Pod hrbčokom“ žije a tvorí Ľubica Lintnerová, pozoruhodná výtvarníčka s veľkým zmyslom pre mnohé iné druhy umenia. Kým nás nezastavila koronahystéria, pravidelne leto čo leto vo svojej záhrade usporadúvala ZUMENIEVANIE, stretnutia rozličných umelcov. Stretávali sme sa tam nielen navzájom, ale aj s nespočetným Ľubkiným zverincom (psi, mačky, ryby, papagáje, korytnačky…) Vychádzam dobre so všetkými zvieratami, a to aj vtedy, keď nie je celkom zrejmé, kto je pán a kto pes…

Markovic-mamradzvieata
Markovic-mmkabaret

MM KABARET (2019)

V máji 2013 som sa pokúsil o nemožné – založiť v Bratislave kabaret, ktorý tu po zákaze Tatra kabaretu (neskôr TATRA REVUE) evidentne chýbal. Samozrejme, nemožno porovnávať prosperitu štátom podporovaného subjektu s naším súkromným úsilím. Čosi sa však predsa len podarilo a MM KABARET existuje už desať rokov. Hráme však najviac po zájazdoch, menej už v samotnej Bratislave, kde sme najlepšie podmienky našli v DK Zrkadlový háj, kde po istej prestávke zapríčinenej „novým vedením“, ktoré z kancelárií musela napokon vyviesť polícia, vari ešte budeme môcť pokračovať. Model je stále rovnaký: Muzikanti Páni bratia a ja plus ústredná postava z oblasti spoločensko-umeleckej. Fotografia zachycuje vari toho najhodnotnejšieho – jedného z najvýznamnejších svetových virtuózov Dalibora Karvaya.

Trošku iný životopis (2022)

Po viacerých pokusoch, rozličných vplyvoch a inšpiráciách sa podarilo nemožné – v októbri 2022 vyšla životopisná kniha MILAN MARKOVIČ ZBLÍZKA. Je to málo typická autobiografia, keďže v nej často hovorím práve o ľuďoch, ktorí môj život zdarne ovplyvňovali, od ktorých som sa učil a bez ktorých by ma dnes poznal azda málokto. Ale záleží na tom, ako ju prečítate, čo si z nej vyberiete a čo vás presvedčí.

Markovic-zivotopis